Caligari (Opus Necromanticus)

„... precízne, dynamické interakcie obrazov, citačné herectvo a mizanscény ako vystrihnuté z majstrovských diel filmového expresionizmu, vynikajúca hudba, presné znakové kostýmy – proste čistota tvaru napriek jeho obsahovej eklektickosti, spolu s vysokou hustotou jednotlivých nápadov (za všetky bezpohlavný anjel ako jeden z najvtipnejších a najperverznejších obrazov, čo som kedy v divadle videla), povyšujú túto zbierku sedliackych klišé na spontánne sugestívne tajomno, ktoré sa onedlho odtlačí do zmätkov duše“ – až tak vysoko hodnotí M. Krénová (Kultúrny život 24/1993 ) zatiaľ poslednú premiéru dodnes stále ešte amatérskeho divadla GUnaGU. Za sedem rokov pätnásť titulov a dobrá povesť vyrovnanej kvality. A všetko sa to krúti najmä okolo básnika, šéfa Medzičasu a ešte aj anesteziológa Viliama Klimáčka, a autora hudby, matematika Ivana Mizeru. Popri nich sa v divadle striedajú všelijaké zaujímavé osobnosti: za všetkých menujme všestranne talentované herečky Zuzanu Benešovú a Oľgu Belešovú, režírujúceho výtvarníka Aleša Votavu a fyzika Vladimíra Baleka, šedú eminenciu s presahom do všetkého...

Divadelný výraz GUnaGU sa mení a vyzrieva od inscenácie k inscenácii – každá predstavuje novú tému, nové očarenie: Voskovcom a Werichom (West Pocket Revue, 1985), svetom starej Bratislavy (Osídla mladého muža, 1986), verneovkami (Päť minút v balóne, 1988), naozajstnou rodinnou drámou s oponou (Loj, 1992), absurditou po našsky (Piesa compusa..., 1993). Najviac súbor zatiaľ preslávil Hlt (1991), láskavé a smutno-veselé vyrovnávanie sa s nástrahami života medzi intelektuálmi.

Caligari má všetky dôležité atribúty predchádzajúcich inscenácií – očarenie sa tentoraz týka mágie, zápasiacej s oslobodzujúcim sa rozumom aj telom vo Francúzsku 18. storočia. Tak ako vždy, aj táto téma je uchopená voľne, hravo a odľahčene – a s humorom. Samozrejme, nikdy nechýba hudba, tu sa dokonca hrá aj na harmónium! A čím sa Caligari odlišuje od starších inscenácií? Hoci intelektuálny rozmer ostáva, je tu aj zatiaľ zrejme najdôslednejšia snaha o využívanie čisto divadelných prostriedkov. Podobne ako do množstva pavučín, ktoré sú rozvešané počas predstavenia po domácom pivničnom priestore U čierneho havrana v Bratislave, sa divák ľahko môže zamotať do odvážnych a pôsobivých javiskových obrazov, nechať sa očarúvať premyslenou scénografiou i úžasne sviežim zjavom jej hrajúcej a spievajúcej autorky, alebo sa potešiť vedecko-erotickým bábkovým divadlom pre dospelých...

Anna Grusková

o inscenácii

tvorcovia