Zámka škripí

Martinská dramaturgia každoročne siaha po slovenskej klasike, možno povedať systematicky. Dolnozemský Slovák Vladimír Hurban Vladimírov (VHV) medzi slovenských klasikov bezpochyby patrí, jeho dielo je súčasťou slovenskej literatúry, aj keď si svoje miesto v učebniciach iba hľadá.
Inscenácia je v poradí treťou spoločnou martinskou prácou režiséra Štefana Korenčiho, dramaturga a hudobného skladateľa Róberta Mankoveckého a výtvarníka Jaroslava Valeka. Po Schisgalovej Láááske, Beckettovom Čakaní na Godota (alebo presnejšie Čakanie na Bohoša, ako ho inscenátori premenovali), je tu VHV a jeho posledné dramatické dielo. Vynára sa teda otázka, čo spája Schisgala, Becketta a Hurbana. Predovšetkým téma, alebo presnejšie jeden výrazný tematický akcent – „človek ako biologický druh, bičovaný predurčenosťou, fatálnosťou, mystičnosťou.“ Tu niekde je spoločný menovateľ všetkých troch inscenácií, spoločný menovateľ Korenčiho divadelného záujmu (aj v inscenáciách mimomartinských – F.Arrabal: Kolobežka - Kočiarik, Divadlo Korzo 90, E. Albee: Zoo story, Medzičas). ·
Upravovatelia Zámky škripí, Štefan Korenči a Róbert Mankovecký, Hurbanov text výrazne skrátili a zjednodušili. Skoncentrovali sujet do jednej dejovej línie, vypustili postavy Niady a Bera, konflikt zúžili na dva aspekty – klasický manželský trojuholník – Tobor, Liana, Pag – analógia so Schisgalovou Láááskou), ako aspekt prvý, no a predovšetkým vnútorný konflikt Tobora „ego versus alter ego“ s výrazným posilnením Toborovho alter ega – postava mystického zámočníka, ktorý sa tajomne zjavuje so svojimi troma učňami (žena mladá, v strednom veku, stará).
Bezpochyby jednou z najvýraznejších čŕt inscenácie je zložka výtvarná. Jaroslav Valek rozčlenil hrací priestor na dve časti – reálnu a ireálnu. Deliacou hranicou týchto dvoch priestorov je hrubá dedinská hrada, ktorá vytvára akúsi bizarnú rampu lemovanú sviečkami.
Hudba má predovšetkým ambície pracovať znakovo. Posilňuje tri významy – veľké sláčikové plochy ako autorizovaný znak milovania, vokálny motív – znak alter ega a saxofónový motív – znak spoločnosti.
Herecky najprepracovanejšou postavou je Tobor v podaní Jána Kožucha. Významom a aj plochou je to najväčšia dramatická osoba a tento fakt Kožuch v plnej miere využíva.

Zámka škripí je svojou témou a inscenačným stvárnením predstavením určeným náročnému divákovi. Veríme, že zaujme divácku i kritickú verejnosť.

Róbert Mankovecký

o inscenácii

tvorcovia