Exekútor 14

V zdevastovanom Bejrúte ostal len jediný človek. Vojak – bojovník, ktorý bol a je zároveň obeťou aj katom, alebo skôr obeť sa stáva katom. Posledný samec, ktorý je ešte nažive ako Astyanax v Tróji. Posledná možnosť ukázať sa a nechať po sebe svedectvo. Čo robí, robí zúrivo a nežne, v jazyku „tetovanom“ angličtinou a taliančinou, často pripomínajúcom rozkvitnutú orientálnu záhradu. Tajomstvo je odhalené, odkryté spolu so vzrušujúcou hrou Jeana-Quentina Chatelaina, pre ktorého je tento text písaný. So svojím pohľadom dieťaťa, so svojou nervozitou, krutosťou a divošstvom evokuje svätého Idiota od Dostojevského.

Emmanuelle Klausner, l'Evenement du Jeudi, jún 1991

„Keď som písal Exekútora 14, i potom, keď som pripravoval tento projekt, dúfal som, že keď uzrie svetlo sveta, bude celý príbeh už len hmlistou spomienkou na vzdialený zlý sen. Ale nie je to tak.

Po mnohých reprízach vnímame predstavenie úplne inak, ako keď sme ho začali hrať. Pretože divák nám odhaľuje mnohé súvislosti. A pod ich vplyvom sa mení aj naše chápanie inscenácie. Počas tvorby som myslel, že píšem text, ktorý umožní ľuďom pochopiť vojnu v Libanone. A ako ho prijalo publikum? Ako výpoveď o vojne všeobecne. Ba čo viac, kdesi za tým, ako výpoveď o strachu a o pohyboch v nás.

Taká tragédia, ako je tá, ktorá sa odohráva v Libanone, sa nás hlboko dotýka, pretože sa nám prihovára, pretože odhaľuje každého z nás. Pretože nám pripomína, že podobný príbeh sa môže stať aj nám.“

Adel Hakim, jún 1992

„Dostal som výcvik ako zabíjať nožom. Náš veliteľ nás trénoval na ošípaných. Jedného dňa nám priviedol troch zajatcov, bosnianskych vojakov, a povedal, aby som si to teraz vyskúšal na ľuďoch. Jedného po druhom som ich zhodil na zem, a kľakol som si na kolená, potom som im vyvrátil hlavu tak, že som ich chytil zozadu za vlasy a ľavou rukou som im podrezával hrdlo. Bolo to ťažké.

Na udržanie morálky vojakov nás veliteľ posielal do Vogosci, do „Sonje“. To bol motel, prerobený na ženské väzenie, kde bolo vždy tak 80 - 90 moslimiek. Vypýtali sme si od veliteľa Mira Vukoviča jedno dievča a v izbe sme ho znásilnili. Chodieval som tam dvakrát, niekedy trikrát do týždňa. Raz nám Miro povedal, že budú mať nové dievčatá, a že pre tie predošlé nie je dosť miesta a jedla. Tak sme ich znásilnili, a potom sme ich zaviezli autom do hôr, a tam sme ich zabili. Zabil som ich šesť. Anissu, Fatimu, Manu, Sabínu, Senadu a Subulu.“

Borislav H., srbský dobrovoľník – 21 rokov, 29 vrážd Bosna a Hercegovina, jún 1993

o inscenácii

tvorcovia