Jakub a jeho pán

Jakub čiže o syntéze.

Ak Štúdio S ako divadlo bez stáleho súboru priam od svojho vzniku usiluje sa obsiahnuť maximum počinov, poznačených humorom, ironickým pohľadom na svet a tragikomickým pocitom absurdity, tak katalyzátorom, ktorý zjednocuje rozličné estetické i generačné predstavy do ucelenej poetiky, sú aktivity Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Kunderovým Jakubom akoby vrcholila jedna etapa tohto procesu: syntetizuje všetky popri sebe pôsobiace prúdenia s tvorivým krédom oboch protagonistov.

Jestvujú jemné nitky, ktoré tvorcov inscenácie už v minulosti spájali s touto „poctou Diderotovi“. Veď Lasicov preklad vznikol v časoch, keď ju ešte pod menom Ewalda Schorma jej dnešný režisér Martin Porubjak v sezóne 1982/83 ako dramaturg uviedol v Martine. Predovšetkým však inscenácia predstavuje šťastné stretnutie dvoch spriaznených poetík. Najvypuklejšie to prezrádza priam identický kompozičný princíp Nášho priateľa Reného. Vznikol roku 1979 a Lasica so Satinským v ňom rovnako ako Kundera veľmi voľne parafrázujú východiskovú románovú predlohu; výsledný tvar je v oboch prípadoch viac voľnou improvizáciou než v pravom zmysle slova dramatizáciou.

Kundera pred prvou vlnou tupej normalizácie (1971) našiel azyl v diderotovskej osvietenskej duchaplnosti, ktorá sa (hoci so skrytou slzou) prenáša ponad nezmyselnosť doby aj ponad vlastné prehry. Človek vďaka skeptickému sarkazmu odmieta úlohu bezmocnej hračky životných absurdít – víťazí nad nimi už tým, že je schopný vysmiať sa z nich (ale i zo seba). Zo vzdoru voči ubíjajúcim časom sa zrodila naoko ľahká a bezstarostne rozihraná história odvekej ľudskej honby za šťastím, láskou a porozumením, no kdesi pod povrchom i za naplnením nedefinovateľnej bolestnej túžby a za zmyslom krivolakej životnej púte.

Putovanie bezbranne naivného pána a prešibaného sluhu sa pod Kunderovou rukou z príbehu mení na jeho svojskú interpretáciu. V ironickej dišpute ho obaja spätne rekonštruujú, podľa vlastnej úvahy do neho dodatočne zasahujú a ľubovoľne ho podrobujú korektúram. Nemôže sa odvíjať inak, než v civilnom demýtizujúcom tóne; pod ohňostrojom hravých paradoxov cítime pevnú pôdu nepatetického humanizmu.

Kongeniálny uhol pohľadu Kunderovej hry poskytol Lasicovi a Satinskému priestor priam ako ich vlastné texty. V ich interpretácii stala sa iskrivým dialógom pohody a zrelej životnej múdrosti – a z nej prameniaceho záblesku nostalgie človeka, ktorý v chvíľke bolestného poznania všetko pochopil.

Kornel Földváry

o inscenácii

tvorcovia