o inscenácii
Pokrvní bratia je melodráma, ale tak trochu aj balada lyricko-dramatického charakteru, popretkávaná ľahko zapamätateľnými pesničkami. Inscenácia plná typicky muzikálového pohybu je však predovšetkým vizitkou bratislavských realizátorov, okrem režiséra i choreografov – Libora Vaculíka a Miroslavy Kovářovej.
V preklade Alexandry Ruppeldtovej a vo vydarenom, veršami zurčiacom, prebásnení piesní Pavlom Petiškom a Jánom Štrasserom, tak sledujeme príbeh o dvoch bratoch – dvojčatách, ktorých život rozdelil medzi vlastnú a adoptívnu matku, do dvoch diametrálne rozdielnych sociálnych prostredí. A život ich tiež osudovo ženie v ústrety sebe, až do tragického konca. Je to tak trochu rozprávka a trochu pohľad na dôsledky sociálnych rozdielov v živote ľudí dneška. Namiesto Liverpoolu si môžeme pokojne dosadiť aj meno iného, hoci nášho mesta...
Aj v tomto prípade (už po tretíkrát) Jozef Bednárik rozohral arzenál svojich osvedčených, vždy účinných prostriedkov a metód režijného rukopisu. Časom získava tak ú istotu, že dokonale stvárňuje a dotvára každé dielo na „svoj spôsob“, ale aj do tvarov adekvátnych pojmu muzikál, hoci v podstate ide „iba“ o hru so spevmi...
Hlavným prejavom tejto skutočnosti je dynamizovanie javiskového procesu, premyslenosť každého výtvarno-pohybového detailu, presnosť každého nástupu jednotlivca i chóru, každá maličkosť v rukách sólistu či komparzu. Nič nie je ponechané na náhodu. Tzv. „posadnutosť profesionalitou“ je u Bednárika obdivuhodná, rovnako ako bezbrehosť a neobmedzenosť jeho fantázie. Vďaka týmto skutočnostiam sa na scéne objavuje veľké množstvo presných a plnovýznamových symbolov, ktoré pozorný divák „pozbiera“ a vo svojej emocionálnej pamäti si tak dotvára zážitok z predstavenia ešte dlho po navštívení inscenácie...
Scénograf Ladislav Vychodil skutočne vynachádzavo a v dokonalej symbióze s Bednárikom rieši mnohonásobné premeny priestoru tak asketicky a viacznačne, že dokonca vzniká priestor na cirkusové symboly v pozadí javiska... Kostýmy Ľudmily Várossovej vytvárajú ilúziu detskosti, mladistvosti, formujú charakter i sociálne pozadie postáv...
Hudobné naštudovanie diela Rudolfom Gérim vychádza síce z half-playbacku, dirigent si však vybral priam sólistickú zostavu hudobníkov. Sám diriguje spev sólistov pomocou dvoch obrazoviek nasmerovaných na javisko.
Aj keď Nová Scéna prežila prvú slávnu muzikálovú éru už v 60. rokoch, teraz nastúpila na novú cestu za týmto žánrom. Bednárikovská dramaturgia už ponúka iný druh muzikálov. Je v nich sentiment premiešaný korením nábožensko-sociálnej rétoriky, teda práve to, čo vo vedomí diváka umocňuje humanitu.
(s použitím kritiky Terézie Ursínyovej, Večerník 28. 12. 1993)
tvorcovia
réžia: Jozef Bednárik
libreto, hudba, verše: Willy Russell
preklad: Alexandra Ruppeldtová
úprava, dialógy, verše: Peter Petiška, Ján Štrasser
dramaturgia: Gabriela Vacková
scéna: Ladislav Vychodil
kostýmy: Ľudmila Várossová
choreografia: Libor Vaculík, Miroslava Kovářová
zbormajster: Naďa Raková
dirigent: Rudolf Geri
účinkujú: Zdena Studenkavá, Ján Gallovič, Maroš Kramár, Marián Slovák, Eva Matejková, Štefan Kožka, Zuzana Skopálová, Miriam Hirnerová, Peter Dobrovodský, Hana Gajdošová, Zuzana Kapráliková, Lenka Žampáková, Pavel Topoľský, Marek Ťapák, Helena Húsková, Teodor Piovarči, Dušan Szabó, Samuel Slovák, Alfréd Swann