Delostrelci na mesiaci

Moji naivní delostrelci...

Sedemnásteho novembra roku 1984 autobus s naším divadlom zastal na dvore bábkového divadla v Žiline. Bol neskorý večer, popŕchalo a my sme v autobuse dospávali cestu z Bratislavy. A vtedy sa to stalo. Malé zapratané nádvorie sa na čísi pokyn zrazu rozsvietilo reflektormi, ktoré nám vysvietili obrovský, niekoľkometrový obraz s delostrelcami na Mesiaci. Samozrejme, všetci sme sa hneď prebrali a zhíkli ako decká ráno na Mikuláša: Jéj, to je fantastické! Štrnásť Rousseauových Delostrelcov s našimi hlavami, za nami zemeguľa, akoby pre tú jedinečnú chvíľu požičaná od meteorológov z predpovedných máp, vedľa nás velikánske delo, o ktoré sa svetácky opiera večná mladica Kolníková... Na ponurom dvore sa nám stal zázrak: všetci sme boli na krátku chvíľu kdesi inde, najskôr na tom Mesiaci, a zrazu sme zvrchu vyjavene zízali na tých dolu, a v tej tme a daždi sa nám tí dolu tuším zazdali celkom malí a smiešni... Osem rokov ma prenasledoval nápad s delostrelcami a Mesiacom, ktorý tam vtedy tak jedinečne skrsol v hlave môjho žilinského priateľa – výtvarníka Alexa Mlynarčíka. Osem rokov som sa usiloval dáko divadelne oživiť tento krásny, poetický sen. Napísal som tri verzie príbehu. V tej tretej dokonca aj so starým dobrým Vernem – o dobrodružnej a prekvapujúcej ceste skupinky Európanov na Mesiac a po Mesiaci, kedysi na samom konci devätnásteho storočia. Nakoniec (hlavne Nvotovým pričinením) vznikla štvrtá hra – rozprávka: o poslednej colnici v Európe a slávnom colníkovi, Verneovom krajanovi a rovesníkovi Henri Rousseauovi a jeho nádherných naivných snoch, o Európanoch, ktorí sú si napriek všetkému až priveľmi podobní vo svojich snoch, rojčeniach a pozemských hriechoch; o hľadaní starej dobrej lásky, ale tuším aj novej tolerancie, o snívaní i ·prebúdzaní sa z ľahkých a lacných snov... To všetko som, samozrejme, pred písaním Delostrelcov na Mesiaci nemal v úmysle; to som sa o delostrelcoch potom dočítal v novinách ... Chcel som vlastne divákom svojím divadlom porozprávať príbeh jedného pekného sna. Už na prvých reprízach sme však boli príjemne prekvapení, koľko ľudí je na tom podobne ako my, z čoho máme, s dovolením, tak trochu radosť. A to je všetko, čo sme v tejto záležitosti mohli v divadle urobiť.

Stanislav Štepka

o inscenácii

tvorcovia