Tance na sklonku leta

S výnimkou hry Čestné občianstvo, ktorú začiatkom osemdesiatych rokov uviedlo Štúdio Novej scény, nemali doteraz slovenskí diváci príležitosť spoznať ďalšieho z fascinujúcej plejády írskych dramatikov. Hru Dancing at Lughnasa uvádzame pod názvom Tance na sklonku leta v čase, keď patrí medzi najhrávanejšie súčasné drámy aj v mimoeurópskom kontexte. Rozličné ocenenia (napr. Lawrence Olivier Award 1991) určite pomohli odštartovať jej slávu. Nepochybne po nej dramaturgie mnohých scén siahajú aj z prostého dôvodu, že poskytuje skvelé príležitosti pre dámy a majsterky hereckého umenia. Náš inscenačný tím však bol od začiatku presvedčený, že hra je „komédiou“ skôr v tom duchu, ako označoval svoje dramatické diela Čechov, a má oveľa hlbšie kvality. Leitmotivické prepojenie medzi pohanskými sviatkami Lughnasa, rituálnym kuchynským tancom nevydatých sestier (v ktorom prepukávajú sny bujarého, ale nenaplneného ženstva) a prírodno-prirodzeným svetom afrického kmeňa vypovedá čosi podstatné o základných protikladoch rozličných civilizácií, kultúr, náboženstiev a v neposlednom rade o tajomstvách psychologického ustrojenia ľudských bytostí. Bytostí, ktoré bez ohľadu na miesto a dobu, v ktorých sa odo hrávajú ich súkromné dejiny, raz pokorne, inokedy s obdivuhodnou energiou znášajú svoje osudy. Osud v tomto nie antickom slova zmysle je vlastne obyčajným (?), každodenným údelom, kolobehom domácich prác, ťažkého zaobstarávania si súkromného živobytia. A predsa je v ňom premiešaná práca, všedné konflikty i veľké napätia s vitálnou silou, tlejúcou vášňou a najmä s intímnym citovým prepojením „dospelých dievčat“ a ich mužských blížnych. Írsky vidiek konca tridsiatych rokov, zdanlivo banálne ženské dejiny, nostalgická nálada spomienok, opojenie rádiom a tancom, ktorý je zámerne iba výrazom a vyvrcholením tušených i vykričaných pohybov v šírej krajine duší našich hrdiniek... Všetky tieto poetické kulisy pomáhajú navodiť atmosféru a vôňu sveta svojím temperamentom, humorom, potrebou ľudského tepla aj sociálnou skúsenosťou blízkeho práve tomu nášmu.

Darina Porubjaková

Režisér Peter Mikulík nie je feminista, a predsa má pre ženy zvláštne pochopenie. (Dodnes zaraďujem jeho Nedeľu pre bolesť ako stvorenú v slovenskom divadle 80. rokov k najinšpiratívnejším opusom.) Všeobecne rád sa ponára do nekonečných a nevyspytateľných tajov vzťahu muža a ženy a v posledných sezónach si v tomto dobrodružstve porozumel s dramaturgičkou Darinou Porubjakovou (spomeňme si na ich skvelú inscenáciu Stoppardovej hry To je to pravé!). Je preto pochopiteľné, že na texte Briana Friela ich príliš nezaujal náboženský motív hry a svoje hľadanie nápadnejšie upriamili na „čechovovské“ odkrývanie individuálneho psychologického zázemia piatich osamelých žien a vzťahov medzi nimi i k okolitému (mužskému) svetu. Preto aj figúra misionára Jacka (očarujúco starecko-detinský Ladislav Chudík) nenesie v sebe Frielom sformulovaný filozoficko-náboženský konflikt. Strýko Jack chtiac-nechtiac sprítomňuje stály mužský pól v rodine Mundzovcov a až prostorekým rozvíjaním teórií o mnohoženstve a „deťoch lásky“ ženským hrdinkám imponuje, ba čo viac, prebúdza v nich latentné pokušenie aspoň na chvíľu vyzliecť rúcho askézy.

Ľubica Krénová SME 29. 6. 1994

o inscenácii

tvorcovia