Carravana

Premiéru Carravany (Noc dlhých rypákov) som absolvovala v ten istý večer ako veľkolepú otváraciu slávnosť v Casinos Slovakia. Zážitky z Casinos spolu so zážitkami z DISK-u sa vo mne zmiešali do čudesnej povznesenej nálady, kde splývala realita s ilúziou. Červená zamatová pompadúrka pre dámy a čierna pre pánov ako pozornosť hosťom kasína, v sebe skrývala zopár žetónov a lístkov do tomboly so zahraničnými zájazdami. Aj Carravana sa začínala nádejami v podobe sľubných darčekov, ktoré si účastníci akýchsi Vianoc postupne rozbaľovali.

A spokojnosť potenciálne obdarovaných? Pri odchode z kasína všetky dámy utešili veľkou červenou ružou.

V Carravane sa scéna obdarovávania skončila mechanickým pohlavným aktom, pri ktorom žena nezúčastnene žuvala, zatiaľ čo popri tejto akcii prebiehali všelijaké iné výstupy.

ON: Niekto mi na fotku z vojenčiny namaľoval baranie rohy.

ONA: Asi deti, veď vieš, aké sú deti. Často to ani tak nemyslia a už je to tam. Možno... vieš... nechcela som o tom hovoriť, ale... Rozmýšľal si už niekedy nad tým, čo im odpovieš, keď sa ťa jedného dňa spýtajú, kde si bol, keď sa písali dejiny, kde si bol, keď sa lámal chlieb, keď sa rozdávali karty, kde, kde, kde...

ON: Vytrhám im ušiská, zasranom akýmsi. Dnes prikreslia rohy a možno už zajtra ma ako zoschnutého starca dokopú na ulici. Úúúú tie zvony, tie prekliate zvony...

Vzťah rodičov a detí je v Carravane veľmi dôležitý. Je to predovšetkým návrat do detských spomienok, úzkosti zo straty istoty rodičovského domu, rodičovskej autority a ochrany. Herec – veľké dieťa – vztiahne ruku po matkinej hlave, ktorá sa mu uhne, posunujúc sa kyvadlovo za natiahnutou plachtou ako maňuška. Hlava otca sa zrazu nahne dopredu a zvracia. Mama a otec sú bábky. Mama a otec ležia nahí, akoby mŕtvi, prikrytí plachtou. Zúfalé volanie: Mama. Mama? Mama!!!

Motív detstva, motív čistoty a jej straty, bezmocnosti v krutom svete dospelých, je tu rozvíjaný v službách úctyhodnej úlohy: zachytiť svet v celistvosti, jednote individuálneho a univerzálneho. V Carravane sa herci vyjadrujú ku všetkým zásadným otázkam života a smrti. Vyjadrujú sa spôsobom neokázalým, blízkym tzv. estetike škaredosti. A predsa tento obyčajný svet a slová, nie vždy vyberané, vytvárajú čudesnú poetickú Carravanu, výpravu do podvedomia, sprevádzanú zväčša monotónnou hudbou a všetko spolu sa to riadi zákonitosťami snovej logiky.

Poetiku DISK-u majstrovsky vystihli podprsenky dámskej časti súboru, od ktorých visela nariasená polopriehľadná látka. Vznikli šaty, ktoré by na mnohých vyzerali vulgárne – ale na týchto hercoch je zrazu polonahota (a v iných výstupoch aj nahota úplná) čistá. Kopánčania nemajú fyzickú monotónnosť rambov a machov a dlhonohých manekýnok. Ich postavy sú svojou rôznorodosťou o to ľudskejšie, krajšie a príťažlivejšie.

Úprimnosť odhalenia tela umocňuje úprimnosť odhalenia duše. Takto sa vydávajú divákovi do rúk – na jednej strane bezmocní pred jeho pohľadmi, na strane druhej nedotknuteľní vedomím pravdivosti a naliehavosti výpovede.

Ďalšou z výrazných tém Carravany bola téma politická: vyrovnávanie sa s prelomom v osemdesiatom deviatom. Nostalgická groteskná spomienka na časy totality (ako som si to vyložila ja), keď človek ide strieľať človeka, v čom sa z rozmaru a v rámci koketnej hry v nemom výstupe pod farbenou svižnou tanečnou melódiou zabraňuje akási zväzáčka – spartakiádnička.

Alebo spokojné, sebaisto sa usmievajúce tváre vo výške, opäť ako bábky. Úbohý, zmučený človek zdvihne hlavu a prekvapene hovorí: Ale veď ja vás všetkých poznám...

A ešte veľa, veľa situácií, opäť zreteľného príbehu: epizód, ktoré si, priznávam, už presne nepamätám, hoci som Carravanu potom videla ešte raz. Táto inscenácia totiž, možno ešte väčšmi ako predchádzajúce, neláka diváka k analýze, lebo nekomunikuje s ráciom. Má v sebe niečo zo vzrušujúceho pôvabu hazardných hier, je omamná ako droga, ako Black Jack... Sadli sme si a naše stoličky sa vydali na dlhú púť...

Anna Grusková

o inscenácii

tvorcovia